„Prosím nepáliť sviečky, ešte žijeme“ – k problematike „zabývania sa“ v priestore cintorína

Abstrakt

Analogická predstava o hrobe ako o „dome“ pre zosnulého patrí k archaickým v rámci tradičnej duchovnej kultúry mnohých spoločenstiev, a to nielen v rámci Európy. Aj v súčasnosti možno sledovať takýto prístup v správaní, predstavách a uvažovaní súčasníkov, najmä z radov najstaršej generácie. V kontexte týchto predstáv pristupujú k príprave vlastného miesta posledného odpočinku ešte počas svojho života. Hoci má tento jav svoj pôvod v mestskom prostredí, resp. v prípade vyššie postavených, majetných rodín, v priebehu niekoľkých desaťročí sa rozšíril aj v rôznych vrstvách obyvateľov vidieka. Príspevok sleduje aktuálne spôsoby „zabývania sa“ v priestore cintorína, prístup k tomuto javu na základe dlhodobého sledovania problematiky vo vidieckom prostredí Slovenska. Približuje jeho genézu, analyzuje stratégie prípravy miesta na pochovanie (prípadne na vloženie urny), pričom definuje motívy takéhoto správania, jednotlivé podoby „obsadzovania“ miesta v cintoríne ešte počas života dotyčného.